Každý športový klub má svoje opory. Jednou z opôr senického futbalového tímu je stopér Petr Pavlík. Aké boli jeho futbalové začiatky, ako vznikla jeho prezývka, aké najkrajšie okamihy zažil v drese Záhorákov a ešte omnoho viac zistíte v nasledujúcich riadkoch.

Aké boli tvoje futbalové začiatky?

„Neviem koľko som mal rokov, asi 6 či 7. Začal som chodiť vedľa do dediny. Nikto ma do toho netlačil. Na prvý tréning som šiel sám a nejako som pri tom zostal. Dovtedy ma futbal nejako nebral, že by som ako 5-ročný nosil dresy a nejako to prežíval, to vôbec. V kategórii starších žiakov som hral za Opavu, kde som bol dva a pol roka. Potom som šiel do dorastu a do Baníku.“

Venoval si sa aj inému športu ako futbalu?

„Bavilo ma hrať hokej na rybníku, ale že by som chodil na nejaké organizované tréningy, to nie.“

Čo sa týka futbalu, na akých postoch si hrával?

„Všade. Úplne všade som to skúšal. V bráne som začínal, ale tam ma to vôbec nebavilo, neskôr som bol v útoku a keď som hral v Opave, tak som hral stopéra a odvtedy som obranca.“

Vieme, že máš prezývku „Holub“. Ako to vzniklo?

„(smiech) To bolo v Opave. Boli tam tréneri Kirschner a Matěj a mali sme akurát nejakú streľbu. Ako som vystrelil, tak som si tak odfúkol, no a tréner mi povedal: „Čo sa nafukuješ ako holub?“ A tak to vzniklo a tiahlo sa to so mnou všade – či už v Baníku alebo v reprezentácii, alebo aj v Turecku, keď tam bol Peťo Bolek, tak sa to tam držalo a aj tu.“

S kým si v kabíne najviac rozumieš?

„ Tak s tými, čo som tu s nimi celý čas. S Kalim (Jan Kalabiška, pozn.red.), s Kongom (Tomáš Kóňa, pozn. red.), s Mišom Šullom, ale aj s Pilkom (Róbert Pillár, pozn. red.). S nikým sa nebavím viac alebo menej, ale napríklad s Kongom trávime čas aj mimo kabíny, ženy sa poznajú, aj vekom je k nám bližšie. S Kalim sme bývali dva roky vedľa seba. Chodil k nám, keď bol ešte sám.“

S nikým sa nebavím viac alebo menej, ale napríklad s Kongom trávime čas aj mimo kabíny

Po smolnej prehre v Ružomberku (1:2) ste pred domácim publikom vyhrali nad Košicami (3:1). Na štadión v Senici však zavítalo málo fanúšikov. Čím si myslíš, že to bolo spôsobené?

„ Tu všeobecne nechodí veľa ľudí. Určite by sme chceli štadión aspoň raz vypredať. Ani keď sme hrali so Salzburgom, tak to nebolo vypredané. Čim to je…tento klub je v lige krátko. Keď som prišiel, vraveli mi, že Senica je rozdelená: polovica fandí Trnave, polovica fandí Slovanu. To sa musí budovať. To je otázka jednej, možno dvoch generácií. Ľudia si určite nájdu cestu na štadión. My sme zatiaľ na začiatku a sme radi, koľko ľudí tu je a tiež že vznikla Železná únia (fanklub FK Senica, pozn. red.). Hrá sa inak, keď ich máme za sebou, aj keď niekedy poskromne. Teraz boli aj na zápase s Podbrezovou.“

Celkovo na Slovensku chodí pomerne málo ľudí na futbal. V čom vidíš dôvod?

„To neviem. Túto otázku si kladiem veľmi často. Aj v Čechách sú mestá, kde chodí menej ľudí, ale… Neviem čím to je. Či mentalitou alebo čím. Neviem si to vysvetliť, prečo chodí tak málo ľudí. Myslím, že tie vstupenky nie sú až tak drahé alebo že by bol problém na štadióne, ako bol v Čechách, keď hral Baník so Spartou. Tam prišlo veľa ľudí, ale bol problém s fanúšikmi. Neviem či nemajú záujem o šport alebo je pre nich pohodlnejšie pustiť si ho doma v televízii. Myslím, že dosť ľudí si povie, že si radšej doma pustia Premier league a pozrú si kvalitný futbal. Tým ale znehodnocujú slovenský futbal.“

V posledných zápasoch si hral v obrane s Tomášom Kóňom, ktorý hral doteraz v strede poľa. Ako sa ti s ním hrá?

„S Kongom nebol žiadny problém. Je to skúsený futbalista a ako som spomínal, rozumieme si i mimo ihriska. Tam nebol žiadny problém.“

Povedz nejaké „pikošky“ z kabíny, ktoré možno fanúšikovia nevedia 🙂

„Neviem, napríklad: terčom vtipov sa často stáva Komi (Tomáš Komara, pozn. red.) s jeho výškou a veľkosťou kopačiek. Napríklad keď mu prídu nové kopačky, tak vravíme, že si ich vezmeme ako prívesok do auta a podobne. Ale je to formou zábavy a aj on to tak berie.“

Máš pred zápasom nejaké rituály?

„Mám. Nemôžem povedať všetky. (smiech) Napríklad, že musím chodiť štvrtý. Chodím vždy štvrtý v rade, keď ideme na trávnik alebo termo tričká mám rozdelené: jedno na jeden polčas, druhé na druhý polčas. Mám postup aj v obúvaní kopačiek.“

Aký bol tvoj najkrajší/najlepší zážitok v drese FK Senica?

„Aj keď sme nevyhrali v Bardejove finále Slovnaft Cupu, tak to bolo úžasné. To, že sme sa tam dostali, aj priebeh zápasu. Len nám to nevyšlo v predĺžení. A ešte každá výhra nad Myjavou v derby či už sme hrali vonku alebo doma a ešte keď sa mi podarilo dať im gól. Viem, že pre fanúšikov tu to veľa znamená. Myslím, že to cíti aj celá kabína. Predsa len je to derby, mestá sú od seba 20 kilometrov. Tieto víťazstvá chutia viac.“

A aký bol tvoj najhorší zážitok v drese FK Senica?

„Určite sú nepríjemné všetky zranenia, ktoré prídu. Čo ma ešte mrzelo, aj keď som ten zápas nehral, že sa nepostúpilo cez Podgoricu. Hnevalo ma to, pretože sme mali na to, aby sme postúpili a súper v ďalšom kole by bol veľmi atraktívny.“

A čo sa týka celej kariéry – najkrajší a najhorší zážitok?

„Najkrajšie boli asi ME do 19 rokov v Poľsku. Naša reprezentácia skončila tretia. Najhoršie? Ani neviem.“

Ako futbalistovi sa ti nevyhýbajú zranenia. Ktoré bolo najnepríjemnejšie?

„Mne sa zranenia, našťastie, viac – menej vyhýbajú, ale mal som problémy s členkom, potrhané šľachy a nepríjemný bol otras mozgu.“

Na ktorý zápas jarnej časti sa najviac tešíš?

„Na všetky. (smiech) Určite na Myjavu, dúfam, že príde veľa ľudí od nás i od nich, takže by mala byť dobrá atmosféra. Ešte na zápasy so Žilinou, Trenčínom a Trnavou. To sú zápasy, na ktoré sa teší každý. Ukázať sa v týchto zápasoch, zobrať im body.“

Ktorý gól v kariére si najviac ceníš?

„Ja som ich veľa nedal.(smiech) Ja si cením každý, ktorý dám.“

V ktorom klube, v ktorých si doteraz hral, sa ti najviac páčilo?

„V Senici. Som tu 3,5 roku, hrávam tu. V Baníku som mal málo štartov v lige, potom som šiel do Turecka, tam som odohral 4 zápasy, vymenili trénera, 3 zápasy, zase vymenili trénera a potom sme už nehrali. Potom som odišiel do Samsunsporu, tam som hrával, tam to bolo super, na to tiež nemôžem nič povedať, ale tu som najdlhšie. Spoznal som tu ako ľudí z klubu, tak aj z okolia. Dovolím si povedať, že Senica je môj druhý domov.”

Sleduješ futbal aj v televízii? Ktorý je tvoj obľúbený tím?

„Áno, sledujem. Obľúbený tím je Barcelona. Pred 10 rokmi ma otec zobral na Barcelonu. Nič mi nepovedal, len mi povedal, že pôjdeme niekam na výlet. Išli sme aj s mojím bývalým spoluhráčom. Prišli sme do Prahy na letisko a tam sme dostali letenky. Len som videl, kedy je boarding time, tak som sa hneď bežal pozrieť a bol tam Glasgow a Barcelona. Povedal som si, že do Barcelony asi nepoletíme, tak aspoň pôjdeme do Škótska, ale nakoniec to bola Barcelona. Bola tam úžasná atmosféra, tá mentalita.“

Čo ešte robievaš vo voľnom čase?

„Venujem sa žene a psovi.“

Aké máš profesijné sny?

„Zahrať si ešte niekde vonku, v zahraničí. Nemecko, Anglicko, Taliansko – už len kvôli tej atmosfére. Aj v Turecku, keď som bol, tak prišlo 30 000 ľudí a bolo to úplne šialené.“

A aké máš osobné sny?

„Zdravé deti. A čo bude potom, po futbale, čomu sa budem venovať, to neviem.“

Máš vysnívaný cestovateľský sen?

„Maledivy. V živote som tam nebol, videl som len fotky ako sú tam tie ostrovy do polkruhu, tá chatka a človek môže hneď skočiť do mora. Je jedno či to bude o rok alebo neskôr, ale chcel by som to skúsiť.“

Čo by si odkázal čitateľom Športového magazínu?

„Ak vás baví nejaký šport, tak ho robte, aj keď je to len rekreačne. Je jedno aký to je šport, či už futbal, tenis, golf, hocičo. A čítajte Športový magazín.“

Ďakujem za rozhovor.

foto: Marián Bazala, autor