Táto skupina mala byť pre nás nutným zlom. Kazachstan, Azerbajdžan ani Bielorusko nedisponujú hráčmi svetovej triedy, ktorí by mali Slovensko nejako výraznejšie potrápiť, nieto porážať a už vôbec nie mu vziať prvenstvo v skupine a postup do B-divízie k atraktívnejším súperom.

Realita? Po 5 zápasoch bilancia 2-0-3, priebežné 3. miesto v skupine a istota, že aj vo 4. ročníku budeme hrať v C-divízii. Je to hanba alebo krutá realita našej súčasnej futbalovej reprezentácie, ktorá už aj vymenila trénera. Ten na úvod zmenil zostavu, no nie hernú tvár, a navyše, prehral s Azerbajdžanom na domácej pôde.

V komentároch po sociálnych sieťach to opäť vrie. Kto nekritizuje, ten má ironické poznámky, poprípade dochádza k urážkam všetkých, ktorí nejako za to „môžu“. No, ťažko sa zastávať slovenského výberu, pretože s takýmto súperom sa jednoducho doma prehrať nemá.

Kvalitu mali mnohí: Kto je ale najlepší slovenský futbalista po roku 1993?

Na druhej strane, možno je to „nová tvár“ nášho futbalu. Sebakriticky nutno povedať, že nám chýba kvalita. S výnimkou pár hráčov proste nemáme kvalitu, ktorá by dokázala takýchto súperov s ľahkosťou porážať. Šancu dostali aj mladí hráči alebo takí, ktorí toho v slovenskom drese veľa neodohrali. Mnohí z nich nemajú hodnotu vyššiu ako tí súperovi, ktorí sa aspoň celkom slušne poznajú, keďže veľká časť hrá za pár klubov, a teda, sú nejakým spôsobom zžití.

Zrejme sa blíži obdobie, keď víťazstvá nebudú povinnosťou, ale skôr radostnými okamžikmi. Nastáva doba, pred ktorou odborníci i fanúšikovia varovali. Tá bez Hamšíka, Kucku, Pekaríka a ďalších, ktorí nás celé roky ťahali aspoň na úroveň, ktorá nám dovolila bojovať o účasť na veľkých podujatiach. Treba len veriť, že tak, ako sa postupne zlepšuje náš hokej, ktorý zažil pády, zažije ho i futbal.

Zdroj: Športový Magazín | Foto: Instagram/SFZofficial